Ži Svoj Sen#10

Náhlim sa k hotelu s nádejou, že ma ešte zoberú a že ešte budem môcť zaspievať, ale... Keď vstúpim, vidím ako halu upratujú, a ako porotcovia a Jonasovci krútia hlavami. Bežím za nimi. „Prosím vás, povedzte mi, že to ešte neskončilo?“ pýtam sa veľmi ustráchane. „Prepáč, ale museli ťa diskvalifikovať,“ povie Kevin smutne. „Nie, to nie je možné ja musím vystúpiť,“ kričím. Vidím, ako sa tá mrcha pozerá na náš rozhovor, a ako sa potichu smeje. „Krava,“ pomyslím si. „Prosím, aj keď ma diskvalifikujete, môžem aspoň zaspievať? Pre Nicka?!“ pozriem na nich. „Môžeš,“ prikývne porota, a sadá si na porotcovské stoličky. Aj ja si sadnem na stoličku oproti nim, nejdem na javisko. No aj tak tam zostáva ešte pár ľudí. Položím si gitaru na nohu, a spomeniem si na môjho najzaujímavejšieho a najtalentovanejšieho Jonasa, ktorý tam ležal na posteli so smútkom v očiach. „Pre teba,“ povzbudím sa. Začnem spievať Hold On, načo bratia spozornia, no vôbec netuším prečo. Porotcovia uprene počúvajú a cítim, že sa im to páči. Dokončím G-čkom, ktoré zopakujem ešte 2-krát ako dodatok. Postavím sa, pokloním. A oni urobia to isté. „Prosím, prečo to robíte?“ spýtam sa nečakane. „Bolo to úžasné, naozaj skvelé,“ povedia všetci porotcovia a podajú mi ruky. „Postupujete!“ „Aaale, veď, veď ste vraveli, že...,“ ide zo mňa. „Áno, vraveli sme, ale toto je vážne skvelé, bola by hlúposť vás vylúčiť.“ „Tak, tak ďakujem krásne.“ Jachtám. Hneď vyhlásia výsledky. Som prvá!!! Och môj Bože! Toto je asi najšťastnejší deň môjho života. Iba tu ocenili moje kvality. Kebyže tu je ešte Nick a mamina. Nemalo by to vážne chybu. Som prvá z 1000 ľudí! Predtým veľa ľudí vypadlo, tak nás tu zostalo málo. Bola som neskutočne šťastná. Plakala som, no smiala som sa. Mala som chuť kričať. Prišla som na javisko, kde mi odovzdali takú mini medailu, a zavesili mi ju na krk. Potom som odkráčala z pódia, kde ma pri schodíkoch čakal Joe aby mi podal ruku. „Ďakujem,“ usmejem sa. „Pre Nickove ozaj fajn dievča urobím hocičo,“ smeje sa tiež. Je vážne zlatý. Po prvý krát sa ku mne nechová ako k malému decku. Takže to oceňujem! Hneď sa Joa spýtam, či nepôjdeme za Nickom. Pravdaže súhlasí, tak sa rýchlo poberáme k nemocnici. Doprevádza nás aj Kevin a Danielle. Sú takí krásni. SPOLU! Veľmi im to svedčí. Neviem si ich predstaviť od seba. Sú tak dokonale zohratí. Obdivujem to.

„Ahoj,“ poviem, hneď ako vchádzame do izby. „Ako sa máš, je ti už lepšie?“ pýtam sa, hoci som presne na tomto istom mieste stála pred dvoma hodinami. „Už to ujde Jul,“ usmeje sa. Ale ja vidím, aký je unavený. Bratia ho len potľapkajú po pleci. „Ty to zvládneš braček. Si predsa náš NICK.“ Zostaneme v tej nemocničnej izbe sami, plní myšlienok a ticha. Nick sa na mňa pozerá. Vidí, ako mi v očiach hrajú tie iskričky šťastia a páči sa mu to. „Ty si taký môj poklad. Bez teba by som to nezvládol,“ usmieva sa. „Ale prosím ťa, ty si silný, zvládneš to.“ „Ale tá sila si ty!“ „Ľúbim ťa,“ povie ticho. Klesnem na posteľ. Nemám slov. Premietam si náš prvý bozk. Povedal, že ma má veľmi rád. A to už pre mňa znamenalo veľa. Ale ľúbim ťa? To už je niečo! „Aj ja teba, ty môj najzaujímavejší a najtalentovanejší Jonas.“ Pri tomto pomenovaní sa neubráni úsmevu. A ja ho pobozkám. JA. Ešte nikdy som neurobila prvý krok sama. Nikdy, ale teraz som to cítila. Bolo to úžasné. Nick mi moju pusu opätoval a to sa mi páčilo väčšmi. „Ach, môže byť toto pravda? Povedz mi, že sa mi to iba nesníva?“ „Je to pravda moja hviezdička, JE!“ Ešte raz ho pobozkám, a už idem. Lúči sa mi ťažko, ale pri pomyslení, že už zajtra bude v hoteli mi je úžasne. Joe a Kevinovci ma čakajú na chodbe. Tento krát odchádza do hotela aj pani Jonasová. Na žiadosť Nicka. Nech si oddýchne. Tak ideme ticho ulicami. Idem zarovno Joa, rozprávame sa. Keď v tom ma chytí za plecia, ako znak:“ Netráp sa, Nick bude v pohode.“ Nás odfotia nejakí hnusní novinári. Pri tom kričia: „Joe´s new girl.“ A ja mám chuť plakať. Utekáme do hotela. Preboha, čo z toho bude? Som ja Joa naštvaná, hoci viem, že on nie je zato zodpovedný. Ale Nick? Ako mu vysvetlím, že to nie je pravda? Utekám do izby, plačem. „Čo je?“ spýta sa Miška. „ Ale nič, hodím tvár do vankúša. „Dnes je predsa tvoj naj deň v živote nie?“ „Je, ale zároveň aj najhorší.“ Už sa viac nepýta. Nikam by to neviedlo. Ľahneme si, a obidve zaspíme tvrdým spánkom.

Ráno nás zobudí ťukot na dvere. Je tam mrcha a v ruke drží nejaké americké noviny. „Tak, ako toto vysvetlíš Nickovi?“

•Pokračko nabudúce + okrúhla desinka!

•NEKOPÍROVAŤ!

•Vyjadrite sa do komentárov!