Ži Svoj Sen#11

Zabuchnem za ňou dvere a znovu sa pustím do rovnakého záchvatu plaču ako včera večer. „Bože, mám ísť za ním? Mám mu povedať, že nič z toho nie je pravda? Že chcem len jeho?“ kričím na celú izbu. „Čo je?“ pozrie na mňa Miška so zalepenými očami omámená spánkom. „Ten časopis, tam som, a Joe a to, to nie je pravda,“ hekticky kričím. „Prosím ešte raz a pomalšie,“ tíši ma Miška a chce mi pomôcť. „Včera sme šli z nemocnice, a Joe ma objal. Nič viac, povedal, že nech sa netrápim, že Nick bude v poriadku, a v tom...už nás fotili a zbehlo sa to tak rýchlo, čo mám robiť?“ vyvaľujem na ňu tie moje modré uslzené kukadlá. „Určite choď za ním. Povedz mu, že to nie je pravda a že Joe to dosvedčí!“ „Ale veď on to už dávno vie, určite ma už nechce vidieť,“ plačem. „Len tam choď.“ Teda sa oblečiem a poslúchnem Mišku. Treba to vyjasniť. Veď to predsa nie je pravda! Zaklopem, otvorí mi Nick. Spozorujem, že na stole už ležia osudné noviny a je mi jasné čo Nick povie. „Čo tu chceš?“ presne ako som očakávala. „Vieš, chcem, no ja vlastne, to nie je pravda,“ znovu sa rozplačem. „Naozaj, nič z toho nie je pravda.“ „A ako to mám vedieť Jul?“ pozrie na mňa až veľmi kľudne. Som mu už vážne úplne ukradnutá. „Veď Joe ti to môže dosvedčiť, je to len kamarátske objímnutie.“ „O Joeovi mi ani nehovor. Ako to mohol urobiť.“ „Vieš čo Jul? Prevrátila si mi celý život naruby.“ „Prosíím? Ja? A nie si to ty, čo si mi pomotal hlavu?.“ „Možno, ale ty si mi ju pomotala rovnako.“ „Nick, chápeš, že ty za mesiac odídeš, a nebudeš vedieť ani ako sa volám? A ja sa budem ešte roky trápiť nad tým, aké to bolo krásne.“ „Jul, ty si myslíš, že zato, že ma vidíš v TV a na titulkách časopisov som niečo viac ako ty? Myslíš, že nemám srdce? Nikdy by som to nedokázal.“ „Už radšej pôjdem, vidím, že ma nechceš pochopiť.“ Niečo si zamrmle, ale nepovie to nahlas. Utekám rýchlo do izby a plačem. Chcem odísť, neznášam to tu. Môj svet plný snov, hudby, ten je predsa na Slovensku. Rozprávam si v duchu a hádžem do kufra všetky moje háby. „Čo to robíš?“ kričí Miška. „Idem preč! Nechcem tu zostať už ani minútu.“ „Blázniš? Veď toto je tvoj svet. Muzika, nie?“ „Áno, ale nie Nick a utrpenie čo ma s ním sprevádza.“ „Tak tu je čert zakopaný. Počuj, s Nickom sa to vyjasní. Ale chceš preňho stratiť všetky sny?“ „Nie...“ poviem a je to svätá pravda. Všetko si znovu schovám do skrine. Keďže je dnes tretie kolo súťaže a zostáva nás iba 1000 z ktorých vyberú 50, musím sa snažiť. Pre seba. Nie pre Nicka. Hrám When you look me in the eyes. Je to krásny song, no škoda, že dnes sa do jeho očí nebudem pozerať. Nepozriem sa tam už nikdy! „Poď na obed,“ zakričí na mňa Miška z chodbičky. „No určite, aby sa mi všetci smiali, že Nicka podvádzam a kadejaké hovadiny?“ „Jul, ukáž, že si silná.“ A nakoniec, Miška má pravdu. Idem s ňou. Pri stole si všetci šuškajú o mne a o tom „veľkom tresku“ čo sa včera stal. Je mi to jedno. Totálne. Obed aj tak nestál za nič, nejak im to pripieklo. Ešteže som nestretla Nicka, pretože by som to asi neprežila. Posadnutá pesničkou sa vraciam na izbu. Pred ňou však stojí Nick. OMG, chcem hodiť spiatočku, ale keď počul moje pohmkávanie ihneď sa otočil. „Prosím, musíme sa porozprávať,“ povedal vážne. „A o čom Nick? Aj tak mi neveríš,“ poviem. „VERÍM.“ To slovo sa mi zabodne do srdca. Verím, erím, rím, ím, m.. odznieva mi v hlave. Nechcem sa tváriť príliš nadšene tak len poviem. „Zrazu? Mohol si vedieť, že by som ti nič také neurobila.“ „Prepáč, bol som zmätený a všetko to, no vieš, prepáč.“  „Prosím už choď, neviem čo si mám myslieť,“ odpoviem smutne a on rovnako smutne odchádza. Nezostáva mi nič iné len sa rýchlo naučiť pieseň a nezabudnúť si pichnúť inzulín. Keď prichádza čas večera, oblečiem si rifle, biele tričko a moju obľúbenú vestičku. K tomu číňanky a idem aj s gitarou na pleci dolu halou. Nick ma nečaká. Pravdupovediac som v to tajne dúfala, ale sny sa nie vždy plnia. Keď vojdem do miestnosti, kde sa to všetko odohráva, všetky hlavy sa vztýčia a upriamia pohľad priamo na mňa. „Och nie,“ zamrmlem. Sadám si na svoje známe miesto, ďaleko od všetkej civilizácie. Vyhovuje mi to. Aspoň sa budem môcť trošku sústrediť. Znovu idem medzi poslednými. Vstanem, prejdem popri každom rade s ľudmi, ktorý na mňa zazerajú. Jedna baba dokonca pozerá akokeby chce povedať: „Ty koza, čo si to urobila, kebyže ja môžem mať Nicka nespustím ho z očí.“ Ale snažila som sa tohto nepríjemného pohľadu zbaviť. Len čo som prišla na pódium, cítila som na sebe Nickov pohľad. Díval sa v nádeji, že aj ja otočím tvár k nemu. No nestalo sa tak. Začala som spievať, a ľudia, ktorí pred tým na mňa škaredo pozerali sa teraz nádherne usmievali. Úsmev som im opätovala a Nick sa usmial tiež. Až keď odznelo „When you look me in the eyes“ som sa Nickovi odvážila nazrieť do tých jeho očí. Cítila som ako sa potešil, a odvtedy sme zo seba nespustili oči. Na konci posledného refrénu sa pridal. A potom povedal: „I love you“ Ja som sa rozplakala a on slzil tiež. Všetci ostatní tlieskali a bolo jasné, že sa im to páčilo. Zišla som z javiska a hneď sa Nicka spýtala: „You love me? Really?“ On na to len: „Mhmm, Really.“ A obidvaja sme sa začali smiať. Prosím, ty tam hore na nebesiach, že ma nikdy neopustí?  

•Pokračko nabudúce + je to také divné; viem čo chcem napísať a vlastne to ani neviem

•NEKOPÍROVAŤ!

•Vyjadrite sa do komentárov!