Ži Svoj Sen #15

Zobudila som sa do krásneho rána, ktoré presvecovali lúče slnka. „Ahoj moja,“ usmeje sa mamina, keď vstúpi do mojej detskej. „Ako si sa vyspala?“ veľmi starostlivo sa na mňa pozrie. „Veľmi rada by som ti urobila radosť mami, ale nijako. Stále som premýšľala. Všetko ide inou cestou akou by som chcela. Do súťaže som neprišla vyhrať a pozri, som už vo finále. Nešla som sa do LA zaľúbiť do Nicka a teraz som v tom až po uši. Navyše, stále pochybujem. Áno, mám ho nekonečne rada, ale neviem či sa tomu dá povedať láska. A ani neviem to, či Nickovi stačí iba „mám ťa rada“. V škole je to teraz všetko naruby. Tery ma nechce vidieť a zvyšok triedy ma nenávidí. Výhra, že?“ iba pozriem ustarostene. „Zlatko, tak toto bol tvoj najdlhší monológ v živote,“ povie komicky mama. „No tak mami, mám naozaj depku. A vážne sa musím rozhodnúť. Buď unudený život TU, alebo život hviezdy TAM.“ „Juli, akokoľvek sa rozhodneš, podporím ťa,“ pohladí mi vlasy. „Vieš, kebyže mi nešibe, určite by som si vybrala 2. možnosť, život s mojou „láskou“ a všetkým po čom som vždy túžila. Ale teraz, vážne pochybujem.“ „Jul, ja som toho tvojho Nicka videla, vážne ťa má rád. A aj ja ťa ľúbim, preto chcem aby si vedela, že budem stáť pri tebe.“ „Vážne ti ďakujem mami.“ Objímeme sa. Už tak dlho som nebola v jej náručí. „No tak, šup, zmeškáš školu,“ vyvlečie sa z môjho stisku. „Kiežby,“ zahundrala som viac menej pre seba. Potom som vykonala tie všetky nudné ranné potreby a hodila si tašku na chrbát. Odomkla som dvere a ešte som si v duchu povedala: :Aleluja“ a vykročila som ku schodisku. Na križovatke už čakala Tery. Veľmi som sa potešila, totiž myslela som si, že dostala rozum a je už taká fajn ako predtým. No mýlila som sa. Len čo ma zbadala, otočila hlavu a pratala sa cez cestu. Nelenila som a pobehla som za ňou. „Tery, no tak, čo ti je?“ schytila som ju za plece. „Ešte sa pýtaj, ty hviezdááá,“ povie ironicky. „Niéé, Tery, už som sa ti predsa ospravedlnila, že som nenapísala ani SMS. Prepáč,“ zopakujem jej to ešte raz. No v tom k nám pricupkajú tie fiflenky z našej triedy na asi 3 cm-vých opätkoch. „Ach, čo tu tie robia,“ poviem nahlas, viac menej preto, aby to počuli. „Hahaha, my sme kamarátky,“ uškrnie sa jedna, ktorá má ksicht ako moja babka po liposukcií. No chalani ju žerú, lebo má veľké kozy, a nosí sukňu strihnutú hneď pod zadkom. Nick taký nie je. Aspoň dúfam. „Tery, ty sa s nimi bavíš?“ pozriem na ňu. „No vieš, ty sa na mňa vykašleš, ale ja si na rozdiel od teba viem nájsť kamošky,“ povie povýšenecky. „Ale, ale veď...“ nenachádzam slov. Zvrtnú sa, a odídu. Slzy mi stekajú po lícach. Tak toto je môj svet? Už začínam byť presvedčená, že Amerika bude môj lepší domov, keď v tom predo mnou niečo bliskne. Zľaknem sa, a zakryjem si tvár rukami. To snáď nie je možné. „Je tu snáď niekde celebrita?“ okríknem mladého fotografa. „Ty si vďaka mladému Jonasovi hviezda na celom svete. Všetci vedia, že spolu chodíte. Ale ako vidím, už asi nie. Dal ti kopačky?“ vypytuje sa nezdvorilý pánko. „Vás to nemusí zaujímať,“ kričím a utekám smerom ku škole. Deti sa už valia, a všetci pozerajú môj súboj s objektívom. Dokonca aj fiflenky a Tery sa na mňa dívajú. A smejú sa. Tým najhnusnejším smiechom aký som kedy videla. „Takže nepopierate rozchod?“ pýta sa. „Preboha, pochopte to, že vám nič nepoviem. Je to len naša vec.“ Už ma teda nechá, a ja potichu kráčam ku školskej bráne. Všetky oči sa na mňa pozerajú a všetci si šuškajú. Tí menši hovoria, že budem ako Hannah Montana; sú zlaté, keď mi fandia ako Miley, Nickovej bývalej!!!!!! No a tí starší jednoducho vravia aká som falošná potvora, a že si chcem okolo prsta omotať celebritu. Sú vážne úplne tupí? Veď ja mám Nicka vážne rada. Ale tu sa to neoplatí nikomu vysvetľovať. Prezujem sa, vstúpim do triedy. „Tak a peklo sa začína,“ poviem si v duchu. Všetko je celkom normálne, učiteľky sa ma pýtajú ako som dopadla a ja iba poviem, že musím ísť ešte raz do LA. Spolužiaci sú protivní, iba na mňa zazerajú, Kašlem na nich. V duchu sa už teším na poobedie kedy Nickovi a mamine poviem, že som definitívne rozhodnutá! Pôjdem do Ameriky. Keď odzvoní poslednej hodine pobalím sa a rýchlo sa pakujem domov. No pred školou zase stojí ten týpek z rána a v ruke drží Nový čas. „To je moja práca, dobré že?“ škodoradostne sa smeje. „Vy, ako môžete byť taký zákerný?Taký protivný?“ kričím. „Nič z toho nie je pravda. Nerozišla som sa z Nickom. Ja ho mám hrozne rada,“ vykrikujem naňho. „Moja milá, toto je show biznis,“ usmieva sa. Za päť minút tieto noviny drží v rukách už celá škola. „To snáď nie je pravda,“ utekám domov. Doma hodím hneď na chodbe tašku o zem a začnem plakať. „Mojáá, moja, mojáá. Čo je?“ ukľudňuje ma mama. „Boli tak nechutní, tak zákerní a pozri,“ vytiahnem noviny. „Vari, ty si sa...“ nedovolím ju dohovoriť. „Nie, pravdaže nie,“ kričím. „A teraz určite tieto noviny číta aj Nick. Mami prosím, poďme hneď dnes s Jonasovcami do LA. Ja tu už nechcem zostať ani minútu,“ plačem jej v náručí. „Dobre zlatko, dohodneme sa, ale prosím už neplač a choď sa umyť, za chvíľu sú tu.“ Ticho poslúchnem a idem do kúpeľne. Potom si pichnem inzulín a prezlečiem sa. „Ako keby to mali vypočítané,“ pomyslím si, keď začujem zvonček. Potom otvorím a čo nevidím? Jonasovskú famíliu v plnej kráse. „Ahoj. Hojky,“ pozdravia ma Joe a Kev. „Vitajte pán a pani Jonasová. Ja som Jul,“ poviem zdvorilo. „Ahoj, rád ťa spoznávam,“ povie pán Jonas. Mamičku som už dobre poznala. „Veľa som o tebe počul,“ Nick sa začervená. „Dúfam, že len v tom dobrom,“ usmejem sa. „Ako inak,“ dokončí debatu. „No a ty musíš byť určite malý Frakie,“ skloním sa k malému brčatému chlapčekovi. „Ja nie som malý. Som Frankie Jonas veľký,“ povie a všetci sa zasmejeme. „Tak dovoľ mi, Frankie Jonas Veľký, ja som Jul. Dúfam, že si budeme rozumieť,“ poviem. „To určite. Si pekná,“ povie a znovu sa pustíme do smiechu. No Nick sa pridá: „Aj ja si to myslím.“ Nato sa konečne dostanem k nemu. Dá mi pusu na líce a ja mu ju opätujem. Chytím ho za ruku a pošepnem do ucha: “Som rozhodnutá...“

•Pokračko nabudúce + tento diel tiež taký nudný, ale budúci....no coment

•NEKOPÍROVAŤ!

Vyjadrite sa do komentárov!