Našťastie to bola iba chyžná, ktorá priniesla čisté uteráky a popriala nám šťastný pobyt. „Milá,“ pomyslela som si. Rýchlo som si vybalila, prezliekla sa z naozaj prepotených šiat a ako prvé som zavolala mamine. Vytočila som veľmi známe číslo a už som počula... „Tút.“ Asi po piatich tútnutiach sa mamina ozvala. „Prosim?“ povie mama ospalým hlasom. „Ahoj mami, tak sme dorazili,“ poviem nadšeným tónom. „Ach, zlatíčko moje, aká som rada, ste v poriadku?“ „Áno, samozrejme. Za chvíľu pôjdeme na obed a potom bude koncert Jonasovcov.“ „Tak to je skvelé. Dúfam, že si to tam užiješ. A už si sa stretla s Jonasovcami?“ „No vieš, vlastne ešte nie,“ zaklamem, pretože si myslím, že by nebolo vhodné aby som mame vravela, že som narazila do najtalentovanejšieho a najzaujímavejšieho Jonasa. „Tak sa maj mami,“ rýchlo skončím. „Papa.“  Odchádzame na obed. Chodby sa mi zdajú nekonečne dlhé a výťahy nekonečne veľké. Po ceste stretáme súťažiacich z iných krajín. Niektorý hovoria po rusky, nemecky, ba počula som aj francúzštinu. Sadáme si na okraj jedného z piatich stolov, ktoré majú asi 50 miest. 25 z jednej strany, 25 z druhej. Na obed sú studené misy. Vlastne mi to vyhovuje. Vyberám si dva krajíčky toho ospevovaného amerického chleba, syr, šunku a hlavne veľa zeleniny. No pohára si nalejem jablkový džús, môj najobľúbenejší. Už-už sa idem zahryznúť do tej svojej dobrôtky, keď začujem z miesta oproti silný hlas. „Ako je toto možné?“ „Ja som predsa vegetariánka, ako si sem opovážili dať niečo s mäsom, nemôžem sa na to pozerať,“ kričí skoro na celú jedáleň. Všetci sa na ňu pozeráme. „Čo kukáte?“ povie. Takže je to Slovenka. A každopádne jej nedošlo, že jej asi nik okrem mňa a Mišky nerozumie. Ako na just, zoberú spred jej nosa všetky tie mäsové delikatesy a ja si povzdychnem. „Tak toto je nespravodlivosť.“ „Čo si to vravela?“ spýta sa ma. „Nič,“ odpoviem stručne. „Tak si na budúce nefrfli pod nos,“ povie. Nechápem ako môže byť niekto taký protivný, namyslený a sarkastický. Nechám to tak, veď si nepotrebujem znepriateliť ľudí hneď prvý deň pobytu. Po obede sa vraciame do izieb. Zahráme si s Miškou karty, potom na gitarách. Spoločne spievame, zabávame sa. O tretej máme prísť do vstupnej haly na koncert. Miška je však unavená, tak zostáva v izbe. Poberám sa sama, a stále sa neviem vynadívať tej krásy. V hale sú už nachystané stoličky a vreštiace faninky tam stoja už asi hodinu. Posadím sa úplne vzadu, na vyvýšené miesto odkiaľ mám dobrý výhľad. Ostatné miesta vedľa mňa sú stále prázdne. Pomaly sa miesta zapĺňajú, ale ešte jedno vedľa mňa je neobsadené. Vlastne som aj rada. Položím si tam tašku, a zošit, kde si píšem piesne. Nikomu ho neukazujem a nosím ho len tam, kde viem, že ma môže niečo zaujímavé napadnúť. A to je práve tu. Koncert sa začína. Na moje prekvapenie stojí na pódiu s chalanmi aj Demi. „Super,“ poviem si. Začínajú piesňou „On the line“. Faninky vrieskajú, plačú, kričia. Nechápem ich. Ja tichučko počúvam tie nádherné tóny a zvuky, ktoré vydávajú gitary a bicie. A samozrejme, ten úžasný spev. Niekedy aj privriem oči a cítim sa ako vo sne. Odznievajú ďalšie hity ako „Burnin´up, LoveBug, SOS, When you look mi in the eyes.“. Keď nás tu chalani vítajú a kričia, nech sa tu cítime skvele a nech sa bavíme, otvorím oči a vidím ako sa na mňa pousmeje. Úsmev mu opätujem, ale to sa zrejme nepáči faninke čo sedí o dva rady predo mnou, tá rozmaznaná z obeda. Vrhne na mňa naozaj hnusnú grimasu, no ja sa ju snažím nevnímať. Keď odohrajú „A little bit longer“ moju srdcovku, spomeniem si na inzulín. Rýchlo utekám preč, do tej mojej malej salónikovej miestnosti. Na nešťastie majú chalani prestávku. „Hádam tam nepôjdu,“ pomyslím si. Zbehnem do izby pre inzuláč, idem do salónika, aby som stihla zvyšok koncertu. Už si idem pichnúť ihlu, tento raz do brucha (malo by sa to striedať), keď sa vo dverách objaví Nick. „Preboha,“ pomyslím si. „Hello,“ povie veľmi radostne. (Potom, naše rozhovory sú vždy v angličtine, ale píšem to po slovensky). „Ahoj,“ odpoviem hanblivo. „Ty máš tiež cukrovku,“ spýta sa súcitne. „Nanešťastie,“ odpovie smutne. „Je ťažké s ňou žiť,“ začne debatu. „Tak to máš pravdu, ale ja ju mám už od detstva, ani si nepamätám kedy mi ju zistili.“ „A ako sa vlastne voláš?“ opýta sa zdvorilo. „Julie, Jul, ako chceš,“ poviem. „Ja som Nick; Nick Jonas“ Milé, že sa predstavil, poviem si v duchu. Hoci je jasné, že jeho meno viem aj odzadu. „Tak čo hovoríš na tie faninky?“ „Oddanosť,“ povie s úsmevom. „Takže ti vadia?“ „Nie, som rád, že máme takých fanúšikov, ale niečo čo robia je naozaj choré. A keď som ťa sledoval ako si si užívala náš koncert povedal som si, že toto je naozajstný fanúšik.“  „Ďakujem pekne.“ „Za pravdu sa neďakuje,“ odpovie mi a ja mám pocit ako sa dopĺňame. Ešte asi 5 minút kecáme, keď prídu aj ďalší Jonasovci a volajú Nicka na pódium. „Čo tu balíš toto dievčatko?“ povie Joe a ja sa cítim trošku nepríjemne. Áno, mám síce 14 a Nick bude mať 17, ale nie je to snáď 10-ročný rozdiel. „Nie, rozprávame sa. Mimochodom, toto je Jul.“ Chlapci ma zborovo pozdravia a je z nich cítiť naozaj veľa energie. „Tak mi ideme, poď...“ zavolá ma Nick. A prečo nie? Veď tam ešte nebude veľa ľudí. Tak sa pridávam. Och, tak som sa mýlila. Ľudí tam už je ako maku, ale pravdu povediac mňa si nikto nevšíma. S Nickom sa milo rozlúčim, ako inak s úsmevom, ale pozor! Tá mrcha z obeda to vidí....

• Pokračko nabudúce + už to začína iskriť...

•NEKOPÍROVAŤ!

• Vyjadrite sa do komentárov.