Ži Svoj Sen#6

Zobudím sa do krásneho rána. Vlastne ani nie je také krásne, ale pre mňa určite. Pravdaže až na to prvé kolo súťaže. No v tom niekto zabúcha, ale naozaj silno na dvere. „Už idéém,“ kričím z kúpeľne a pritom si suším uterákom mokré vlasy. „Tak ty nedáš môjmu Nickovi pokoj?“ ozve sa hneď ako schytím kľučku. „Prosím? Tvojmu Nickovi?“ spýtam sa nahnevane. „Vlastne áno, máme sa veľmi radi,“ povie mi panovačne. „A odkiaľ sa ty vlastne poznáš s Nickom?“ začnem, ale už vo mne všetko vrie. „No to je dlhá história,“ nechce hovoriť. „Ešte raz ťa s ním uvidím, nedarujem ti to,“ kričí. „Hej, mne sa Nick aj tak vôbec nepáči. Je to len jeden z ďalších namyslených celebritných chlapčekov,“ odpoviem rýchlo, aby už konečne tá mrcha vypadla. Aj keď mi pri tých slovách tuhne krv v žilách a slzy sa mi tlačia do očí. Čo to preboha táram? Veď to nie je vôbec pravda. „Húú, tak ako myslíš, ale veď, že Nick je môj,“ dokončí. Idem zatvoriť dvere, keď v tom vidím, ako Nick kráča vedľa tej mrchy. Iba sa na mňa smutno pozrie. „Preboha, on to počul.“ Zabuchnem dvere takou silou, až zobudím Mišku. „Prosím prepáč, ale teraz som urobila asi najväčšiu chybu môjho života.“ Miška sa ma ani nepýta, vie že by som jej ešte vynadala. Zakutám sa pod perinu a plačem. Dlho a intenzívne. Keď je čas na raňajky, ani nevyjdem z izby, veď mám aj tak oči ako paradajky. Poprosím Mišku, aby mi niečo priniesla. Keď sledujem cez malé kukátko dverí situáciu na chodbe, zbadám Kevina a Joa. „To si mu teda riadne dala,“ povie Kevin a Joe prikývne. „Prosím Vás, povedzte mu, že nič z toho nebola pravda. Ja ho predsa mám rada, a veľmi.“ „To mu povedz osobne,“ odpovie mi Joe a už sa pracú výťahom preč. Ale ja to nezvládnem! Toto je však SOS situácia. Odhodlám sa, a idem prieč chodbou k tomu gigantickému výťahu. Stlačím 8. Vyveziem sa na poschodie PRAVDY. Tak, a Nickovi to musím povedať. Nájdem izbu a zaklopem. Najprv nik neotvára, no potom počuť kroky. „Čo si chcela?“ povie hneď pri otvorení. Bez oslovenia, bez toho krásneho očarujúceho úsmevu. „Nick, ty si predsa môj najzaujímavejší a najtalentovanejší Jonas na svete!“ poviem mu a znovu sa neubránim slzám. „Tak prečo?“ spýta sa. „Povedala som jej to iba preto, aby odišla. A navyše vravela, že s tebou niečo má, a že ti mám dať pokoj a..“ zase plačem. „Prosím, ako si mohla uveriť takým hlúpostiam.“ „Neviem, ja som, asi..“ „Počuj, teraz je už neskoro,“ povie ticho a chladne. Pritom mi jemne zotiera slzy z líca. „Budeme predsa kamaráti, nie?“ navrhne. „No hej, ale vieš..,“ stále nenachádzam slov. „Tak sa uvidíme na súťaži,“ povie smutne a ja vidím, že ako zavrie dvere bude slziť aj on. „Ahoj,“ poviem a znovu sa rozplačem. Nemám chuť ísť na žiadnu súťaž, skrátka chcem umrieť. Prečo som to len urobila? V izbe sa o tom porozprávam s Miškou a tá mi poradí aby som jednoznačne na tú súťaž išla. Že tak mu dokážem, aká som silná. Nie som veľmi presvedčená o tom, aby som tam šla, ale keď sa už mám strápniť, tak do toho pôjdem. Po obede si ešte ladím gitaru aby to nejako znelo, a potom si trénujem ešte spev. Miška ma pochváli, vraj je to naozaj geniálne. Ja však pri spievaní cítim neskutočnú bolesť. Predtým som spievala tak rada. S takou chuťou a vytrvalosťou. Musím si to s Nickom vyjasniť. Keď nastal čas súťaže, pobrali sme sa opäť do tej istej haly čo včera. Budeme spievať na tom istom pódiu čo Jonasovci. Keď som si prišla po poradové číslo, zistila som, že z mojej skupiny som posledná. A ešte aj to, že moja skupina je posledná. Takže budem vlastne taká čerešnička na torte, vravím si ironicky. Počúvame všetkých súťažiacich, sú vážne skvelí. Pri nich sa cítim úplne maličká a celkom zbytočná v tejto súťaži. Ale nikoho nepočujem, že by zatiaľ spieval „A little bit longer“ Keď uvidím ako na pódium prichádza mrcha, zasmejem sa. Jej smiešne šaty s ružovými mačkami ma dohnali k smiechu. Aj keď sa mi vôbec smiať nechcelo. Ba videla som, že aj keď Nickovi to tiež vyzerá smiešne, nesmeje sa. Bola ozaj dobrá. Malá krásny vysoký hlas, ale je vystúpenie pôsobilo celkove chaoticky. Prišla, predviedla sa, pousmievala sa na Jonasovcov a odišla. No a potom som bola na rade ja. Ako vyhlásili moje meno, Nick okamžite spozornel, čo mi dodalo trochu odvahy, ale aj riadne zneistilo. Aj jeho bratia sa na mňa stále pozerali. Pozerali sa, ako kráčam po schodoch k pódiu, ako sa mi trasú kolená, ako držím gitaru. Bolo mi hrozne. Sadla som si na stoličku a začala hrať. Vtedy ešte moje vystúpenie nevyzeralo obzvlášť nijak zaujímavo, ale potom, keď som začala spievať, všetci na mňa pozerali s otvorenými pusami. Sama som nedokázala opísať, aké to bolo krásne. Neviem, kde som našla odvahu spievať tak oduševnene a pritom sa dívať Nickovi priamo do očí. Náš kontakt neutíchol ani po burácajúcom potlesku, na ktorý som povedala jednoduché slovenské „Ďakujem krásne“ a poklonila sa. Napokon, už ako som odchádzala , som si ešte vzala mikrofón, pozrela na Nicka a povedala: „For you, and for me.“ „Krásne sa usmial, a mne šli slzy do očí.“  On mi odpustil! ÚSPECH!!!

•Pokračko nabudúce + Už to ide do tuhého, ale príbeh bude mať ešte veľa, veľa častí :)

• NEKOPÍROVAŤ!

• Vyjadrite sa v komentároch.