Ži Svoj Sen#7

Potichu som odkráčala s pódia, ale stále som na sebe cítila oči nej mrchy. Oči, ktoré ma nepríjemne bodali do chrbta. Snažila som sa ich ignorovať, ale nejako to nešlo. Pri schodíkoch ma už čakala Miška a Nick, ktorí sa stále tak chutno usmieval. A mňa to vyvádzalo z miery. „Bolo to úžasnééé, sto krát lepšie ako keď sme to celé týždne skúšali,“ vyhŕkne na mňa Miška a Nick sa len zvláštne pozerá. Aha, príde Miške, a odverklíkuje všetko čo povedala ešte raz, no po anglicky. Nepovie viac iba:“Really awesome.“ A mne to naozaj stačí. No len čo sa otočím, už tam stojí mrcha a kričí. „Bolo to odporné, a ten tvoj uškriekaný hlas ešte viac. Skrátka hrozné.“ Zamrzí ma to a dobrá nálada ma opúšťa. Miška jej hneď začne oponovať a tak sa hádajú. Nick nerozumie, iba ma chytí za plece a odvádza ma k bratom. Joe si zas neodpustil:“ Malá ale úžasná.“ „No tak...,“ poviem mu. Ozaj sa mi to nepáči. V každom prípade mi ich celá família zagratulovala a zaželala veľa šťastia. Potom všetci súťažiaci poodchádzali do izieb. Večer malo byť vyhodnotenie. Pravdupovediac bolo mi jedno na akom mieste skončím. Záležalo mi iba na tom, aby som tu zostala čo najdlhšie. Nick ma odprevadil k izbe. „Naozaj si bola skvelá. Kde sa to v tebe berie?“ spýtal sa ma. „Uf, vážne neviem, je to niečo vnútorné, skrátka tým žijem,“ odpovedala som a stále som sa mu dívala do očí. Jeho boli také krásne a také jasné, že som strácala pohľad na jeho malé prstienky na hlave. Na plagátoch a obrázkoch ma uchvacovali hlavne oni. Ale teraz, keď sa mu pozerám do tých neodolateľných hnedých očí, vidím ako veľmi som sa mýlila. „Tak, uvidíme sa pri obede?“ spýtal sa. „Samozrejme, budem rada,“ poviem a usmejem sa. Úsmev mi opätuje 100 násobne a ja mám chuť skákať do nebies. Zatvorím za sebou dvere, naozaj si poskočím tak, že dopadnem na posteľ a vezmem do rúk gitaru. „Ty moje, vďaka tebe som to dokázala,“ rozprávam sa s ňou ako blázon. No naraz mi príde zle, cítim ako mi gitara padá, no ja ju nevládzem uchytiť. Padá na zem, a jej dopad počujem niekde v diaľke. „Juli, Jul..,“ počujem ako na mňa niekto kričí. „Konečne si sa zobudila,“ pohladí ma po hlave Miška. „Preboha, kde som to?“ spýtam sa jej. „V nemocnici moja, asi si si zabudla pichnúť inzulín..., musíš si na to dávať pozor.“ „Ó, už si spomínam, zabudla som na raňajšiu dávku,“ poviem. Som síce ešte stále unavená, ale niečo ma núti rozprávať. „A Nick?“ vyhŕkne zo mňa. „Čo je s Nickom zlato?“ opýta sa ma Miška. „Vie o tom?“ „Á, prepáč, mne to neprišlo, samozrejme, chcel aj so mnou ísť, ale pred hotelom ho stopli faninky a musel pred nimi utekať,“ smeje sa. Aj ja sa pri týchto slovách musím zasmiať, no pichne ma v ruke. „Pozor, máš infúziu,“ upozorní ma Miška. „Tak ja ťa teda nechám.“ Pomaly odkráča. A ja len rozmýšľam, čo asi teraz robí Nick. Je schovaný niekde v parku, alebo sa vrátil do hotela? V tom niekto zaklope. „Hello,“ ozve sa. Srdce mi až poskočí, ale robím sa akoby nič. „Ahoj,“ poviem a usmejem sa. „Keď vidím čo drží Nick v ruke, neodpustím si jednu maličkú slzičku šťastia. „To je pre teba,“ podáva mi darček a pri tom sa stále tak nehorázne krásne usmieva. „Ďakujem,“ poviem skôr sebe ako jemu a tak sa ešte usmejem aby videl, že som sa naozaj potešila. Bol to perníček v tvare srdca, kde bola krásna gitara a nad ňou napísané:“My RockStar“ „To je nádherné, ani ho nezjem!“ zaprisahám sa. „A kde si zohnal niečo takéto úžasné?“ spýtam sa. „No vieš, keď si Nick Jonas, zoženieš hocičo,“ povie strašne namyslene, a vidím ako to parádne hrá. Potom padne do výbuchu smiechu a ja sa tiež dlhšie nezdržím. „Ale nie, hotelová kuchyňa ti ponúkne všeličo,“ napokon sa prezradí. Sadne si ku mne na posteľ. Nič nehovorí, len sa díva. Som naozaj unavená tak zatvorím oči. „You´re pretty,“ povie. To mi okamžite odoženie všetky sny a musím si sadnúť. Viete, ja nevynikám bohvieakou krásou a ani moja postava nie je najlepšia. Som taká tuctová, povedala by som. „Ale nie, len neklam,“ poviem. „Ja neklamem, je to pravda,“ odpovie naozaj vážne. „Prosím ťa, veď ja som to najobyčajnejšie z najobyčajnejšieho. To ty si taký výnimočný.“ „Nie ty, ja som úplne obyč.“ Začneme sa tam doťahovať, kto z nás je neobyčajnejší. Ja si však ľahnem, cítim, že musím. Zatvorím oči. Nick ma chytí za ruku, no ja sa tento krát ani nepohnem. Vychutnávam si tieto momenty, pretože za chvíľu možno odídem, a po Nickovi mi zostane iba zlomené srdce a podpísaný plagát. Stále je tu. Stále je pri mne. On je tak jedinečný. Ako je to možné? Je to len sen? Mám sa zobudiť? Asi vidí ako tápem v mysli a chytí ma ešte pevnejšie. Nie je to tak. Nick J je TU!   

•Pokračko ešte dnes + chúďa Jul, ale Nick je zlatý

•NEKOPÍROVAŤ!

•Vyjadrite sa do komentárov!