Ži Svoj Sen#9

„Dobré ráno,“ zobudí ma Miška. „Poď, ideme na raňajky.“ „Čooo,“ vyvalím sa s postele. Ale keď mi príde, že sa stretnem s Nickom, rýchlo bežím do kúpeľne. Poumývam sa, učešem a aj trošku namaľujem. Hodím na seba džínsy a ideme. Nick ma zase čaká pri výťahu. „Uf, ja som si ešte niečo zabudla,“ povie Miška, keď zbadá Nicka. Šeptom jej poďakujem a už kráčam k tomu najzaujímavejšiemu a najtalentovanejšiemu Jonasovi na svete. Chytí mi ruku a mne už netreba nič hovoriť. „Dobré ráno,“ krásne sa usmeje. „Dobré ráno, ako sa ti spalo?“ nadhodím tému. „Nespal som,“ povie naštvane. „A to už prečo?“ naozaj ma to zaujíma. „Pretože som rozmýšľal nad tebou!“ znovu sa na mňa vyškiera a mne je úžasne... Sadneme si ku stolu, no nanešťastie má na nás výhľad mrcha s obedu. Nič si z toho nerobím, ani mi to nepomôže. Najeme sa, a potom ideme znovu do tej veľkolepej haly. Tam nám vyhlasujú podmienky na 2. kolo súťaže. Počúvam, teraz má byť zase druhá pieseň od Jonasovcov. „Tak, na ktorú si trúfneš?“ doberá si ma Nick. „Hmm, úprimne. Ešte netuším,“ usmejem sa. „Poď, toto musíš počuť,“ ťahá ma do záhrady. Pri altánku ho už čaká gitara. „Pieseň o tebe.“ Sadne a začne sa na mňa uprene dívať. Neviem čo mám robiť, srdce mi bije na retu. Začne spievať krásne anglické verše. Inokedy by ma to dojalo, ale teraz iba počúvam. Je to úžasné. „Paráda,“ poviem mu keď dokončí. „Je to neskutočné.“ „Ďakujem, dobre sa píše pieseň, keď je o kom,“ šteklí ma pohľadom. Objíme ma. „Si iná, taká...taká pre mňa. Vážne, ešte som nenašiel také dievča.“ Nechcela som aby k tomuto prišlo, ale musela som sa ho to spýtať. „Prepáč, nikdy som sa ťa to nechcela pýtať, ale čo Miley, alebo Selena, aké to bolo s nimi?“ Vidím, že ho to zaskočilo, ale odpovedal. „Vieš, bolo to iné. Nie také ako s tebou. Ty si skrátka hviezda aj bez toho aby si hrala v nejakom filme, alebo bola najslávnejšia teeanegerka na svete.“ „Si zlatý, toto si ozaj nezaslúžim.“ „Ale zaslúžiš.“ Znovu sa poberieme do hotela, kde nás pristaví mrcha. „Dobre, Nicka si dostala, ale túto súťaž vyhrám ja,“ povie. „Dobre,“ odpoviem jednoducho. „Dobre? Tebe to neprekáža?“ čudne sa zatvári a ja mám pocit, že ma chce skôr naštvať ako naozaj vyhrať. „Ty nechceš vyhrať?“ „Nie, pre mňa nie je výhra dôležitá. Ale keď vyhrám budem rada.“ Iba odpochoduje preč a Nicka znova chytí ten smiech. „Čo je, bola hnusná,“ pozriem naňho. „Veď práve,“ a smeje sa ešte viac. Pri výťahu sa rozlúčime a ja bežím do izby, aby som zavolala mamine a naučila sa aspoň trošku obstojne hrať nejakú pesničku. Mamine som povedala o Nickovi. Až som sa čudovala, ale bola naozaj nadšená. Povedala, že nech mi to výjde a nech vyhrám. Toto som ozaj nečakala, ale bola som milo prekvapená. Potom som vzala do rúk gitaru a hrala Hold On. Moju obľúbenú pesničku, takú energickú. Nakoľko som si pamätala ešte akordy, bolo to celkom ľahké. Ešte som sa prezliekla a namaľovala. Potom som zliezla dolu aj s gitarou a čakala na Nicka. Neprišiel. Nechcela som ísť k nim do izby, asi by sa to nehodilo, tak som počkala či sa neobjaví. Ale prišli iba jeho bratia. Okamžite som sa ich šla spýtať kde je, a oni povedali, že je v nemocnici. Strašne som sa zľakla, pretože sama dobre viem, že cukrovka nie je veľmi príjemná záležitosť. No nemohla som za ním ísť. Bolo to strašné. Keď sa to stalo mne, letel za mnou ako len mohol a ja tu sedím a mám si užívať súťaž? No určite! Vybehnem akože na WC, ale poberám sa von z hotela. Zastaví ma recepčný a ja ho obalamutím tým, že sa chcem pred súťažou prevetrať. Potom už trielim k známej nemocnici, ktorá je približne na druhej strane, ulice oproti. Vojdem a na recepcií sa popýtam na Nicka. Sestrička ma zavedie do jeho izby, kde vedľa neho sedí jeho mama. On spí. Zaklopem. „Môžem vojsť?“ spýtam sa. „Samozrejme,“ prikývne. „Ako je na tom?“ hovorím smutným hlasom. A keby ho mama nedrží za ruku, určite tak urobím ja. „Už je to lepšie, ale vtedy v hoteli mu bolo vážne zle. Aké je to podobné, keď som tu takto sedela, keď mu cukrovku diagnostikovali. Vidím, ako ste sa zblížili, a ako sa Nickovi páčiš. Si preňho naozaj dôležitá.“ Rozpráva. „Aj on pre mňa je veľmi dôležitý. Naozaj veľmi!“ Krásne sa rozprávame. Som rada, že si takto rozumieme. Potom odíde a ja zostávam s Nickom sama. Zobudí sa. „Tak teraz si meníme úlohy?“ zažartujem. „Pravdepodobne,“ usmeje sa. „Tak čo sa stalo?“ „Neviem, prišlo mi nejako zle, a potom to už išlo.“ „To zvládneš, uvidíš?“ „A čo tá súťaž? Stihla si ju?,“ „Noo, vieš...nemohla som tam len tak sedieť,“ poviem. „Prosím, rýchlo tam choď, ja to tu zvládneš, ale teba nesmú vylúčiť,“ obáva sa. Rozlúčime sa, dám mu pusu na líce, a utekám. „Čo ak je už neskoro?“

•Pokračko nabudúce + tento diel nie je až taký záživný

•NEKOPÍROVAŤ!

•Vyjadrite sa v komentároch!